Tak chceli ste, aby som sme dala príbeh s ktorým som bola na súťaži. Tak tu ho máte! Ale dopredu upozorňujem, NEKOPÍROVAŤ!
Krásny sen alebo nočná mora?
Bol to taký krásny deň, napriek tomu, že bola zima. Sofia s jej sestrou Sárou si k sebe pozvali kamošky Kiku a Paulu na prenocovanie. Vlastne, ak mali vôbec v pláne zadriemať. Sofia so Sárou pripravovali občerstvenie, keď v tom prišla Paula. Kika povedala, že príde neskôr a tak sa aj stalo. Vraj musí niečo pomôcť doma spraviť. Ale neverila som jej. Prišla o hodinu neskôr ako Paula. Potom sme sa zabávali, hrali Twister, Monopoly. Tiež sme sa napchávali chipsami a liali sme do seba obrovské množstvo Coca-Coly.
O pár minút sa ozvalo „Cŕŕŕŕŕn!“ pri dverách. „Idem otvoriť,“ skríkla som. Bežala som k dverám. Pred dverami však nikto nebol. Porozhliadala som sa, či niekoho neuvidím na ulici, ale bohužiaľ nikto nikde. Zrazu na mňa zboku vyskočil niekto celý v čiernom, s kuklou na hlave a obrovským klobúkom na jej vrchu a zareval: „Ááááá!“ Srdce mi bilo ako divé. Začala som ho plieskať rukami a snažila som sa vyslobodiť z jeho zovretia. Asi dvakrát som ho kopla do kolien.
Potom som rýchlo utekala do obývačky, kým sa spamätával. „Rýchlo! Volajte niekoho! Je tu zlodej!“ Zrazu ma chytil okolo pása. Obrovskou silou som mu stúpila na nohu.
„Au!“ skríkol.
„Už prestaňte!“ skríkla Kika a odtiahla ma od neho preč. Opäť som mu šľapla na nohu. Zavyl od bolesti. Kika sa za ním rozbehla a niečo mu šepla do ucha. Útočník si dal z hlavy dole klobúk a kuklu. Bol to Kevin! Ten Kevin, s ktorým som sa stretla na lyžovačke a tak výborne sme si rozumeli! Po novom aj môj skvelý kamarát. Prepadli ma výčitky, ale aj obrovský hnev, či šťastie. Vyčítala som si, že som ho dokopala a zbila. Hnevala som sa, že si zo mňa urobil srandu. A bola som šťastná, že ho vidím.
„Zbláznili ste sa?!“ skríkla som na Kiku a Kevina.
„No,“ začala Kika, „my sme si len chceli z teba vystreliť.“
„A čo ste si mysleli, že budem skákať meter a dvadsať, že ma chce niekto prizabiť?“
„Prepáč,“ ospravedlňoval sa Kevin, aj Kika.
„Ale,“ protestovala som, „ako ste mohli?“
„No, prepáč naozaj. Ale niečím to vynahradíme, však Kevin?“ zasmiala sa Kika.
„Hej. Poďte sa poobliekať, mám pre vás prekvapko.“
Všetky štyri sme išli za ním. V chodbe sme sa rýchlo obuli a obliekli. Pred domom stálo auto Kevinovej mamy, ktoré som už videla asi dvakrát.
„Dobrý deň,“ pozdravili sme všetky, keď sme sa v ňom usadili.
„No vidím, že si živá a zdravá. Keď som počula, čo na teba Kevin a Kika vymysleli, bola som prekvapená a nechcela som im to dovoliť,“ hovorila jeho mama.
„No, to teda bolo dosť šokujúce,“ zasmiala som sa. Celú cestu sme boli všetci ticho. Zrazu sme zastali pred areálom, ktorý mi bol dosť známy. Bol to jazdecký klub pána Vavra. Nebola som tu už asi pol roka.
„Prídem po vás o dve hodiny. Ahojte!“ ozvala sa Kevinova mama. Vystúpili sme z auta.
„To nemyslíš vážne?“ úplne som stratila reč, „To je perfektné! Tu som nebola tak dlho.“ Usmial sa na mňa. Keď sme prišli do kancelárie pána Vavra, majiteľa jazdeckého klubu, s úsmevom nás privítal. Požičal nám jazdecké oblečenie. Išli sme do stajne, aby sme osedlali kone a potom sme s nimi išli do jazdeckej haly. Bolo to skvelé prekvapenie. Jazdili sme hore-dole po celej hale. Po hodine Kika s Paulou a Sárou odišli do stajní a ja som tam ešte ostala pár minút s Kevinom. Pár minút sme sa ešte popreháňali po celej hale a potom sme vyšli von.
„Ďakujem za milé prekvapenie,“ povedala som a usmiala sa naňho, keď sme vychádzali. Stáli sme vonku pred vchodom.
„Nemáš zač. Bolo to aj pre mňa zábavné.“ usmial sa tiež. Pozrela som sa na neho a spomenula som si na náš posledný telefonát. Chcel mi niečo povedať, ale ja som ho prerušila. „Minule, keď sme spolu volali, chcel si sa ma niečo spýtať, ale ja som ťa, bohužiaľ, zámerne prerušila.“ zastavila som sa na chvíľu, a on stihol začať rozprávať.
„Ja...“ nevedel ako to má povedať. „...Ja...chcel som ti povedať, že sa mi páčiš,“ úplne onemel. Od úžasu som sa aj ja odmlčala. Chytil moje studené dlane do jeho teplých rúk, na ktorých mal koženné rukavice. Príjemne ma hriali po celom tele. Nevedela som čo mám povedať a ako sa zachovať. Napadlo mi len niečo obyčajné: „Som rada, že si to povedal, lebo ja by som na to nikdy nemala odvahu.“
„Takže sa ti páčim?“ opýtal sa nie veľmi smelo.
„Hej,“ povedala som. Objal ma, chytil okolo pása a pevne stisol. Pustila som uzdu z ruky a chytila som ho rukami aj ja. Priblížili sme si nosy k sebe a privrela som oči. Naše čelá sa dotkli a ja som nepremýšľala absolútne o ničom. Zatvorila som svoju myseľ, nebola som prítomná s realitou, bola som v mojom tajnom svete. Pár sekúnd na to sa dotkli navzájom aj naše pery. Moje ruky som mu dala okolo krku a začali sme sa bozkávať. Na líci som pocítila pár snehových vločiek. Zozadu do mňa vrazila Lexi jej hladkým a lesklým pyskom.
„Poďte,“ započula som Kikin hlas a vrátila som sa naspäť do reality. Odsunuli sme od seba hlavy a zadívali sa na seba a potom na Kiku.
„Pardon, že som vás vyrušila, ale za pol hodinu tu bude tvoja mama, Kevin.“ kývla na nás hlavou. Poponáhľali sme sa a ani sme sa nenazdali a už sme opäť sedeli v aute. Tentokrát bez Pauly, ktorá tam ešte zostala. Jazdecký klub sa nám vzďaloval stále viac a viac. Poriadne husto začalo snežiť. Cítila som, ako sa trocha auto na cestec šmýka. Zastali sme na semaforoch na jednej veľkej križovatke. Blikla oranžová a potom zelená. Kevinova mama vyštartovala, ale z boku sa vyrútilo veľké strieborné auto rovno na nás. Ani neviem ako, už sa rozbilo bočné sklo a trocha nás zatočilo do prava. Pocítila som, že mi niečo tečie po líci. Kevinova mama vôbec nereagovala a Kevin bol schúlený pri dverách.
„Sofia?“ potichu na mňa zamrmlala Sára s Kikou. „Si v poriadku?“
„No, myslím, že hej. Len mi je nejako zle,“ odvetila som. Necítila som, že by ma niečo bolelo. Celé nohavice som mala pokvapkané krvou. Z diaľky som počula sirény, ale nevidela som nič. Mierne som pootočila hlavu a videla som Sáru aj Kiku. Sára nedokázala vytiahnuť zpod sedadla svoju ľavú nohu. Kika bola na pohľad úplne v poriadku.
Sirény stíchli a zbadala som v okne sanitku a policajné auto. Zo sanitky vyskočili traja zdravotníci a bežali k nám.
„Slečna, ste v poriadku?“ spýtal sa ma lekár, ktorý bol pri mne. „Bolí vás niečo?“
„Nie, nič,“ vtedy som sa pozrela na Kevina, „ale čo je tomu chlapcovi vpredu? Žije?“
„Čo mu presne je, sa dozvieme v nemocnici,“ odpovedal mi. Mňa, Sáru a Kiku previezli do sanitky a celú cestu nás lekár pozoroval. V nemocnici sme absolvovali asi polhodinové vyšetrenie.
Potom sme všetky tri sedeli v čakárni. Kevin bol na operačnej sále a jeho mama tiež. Neskôr prišli do nemocnice moji, aj Kikiny rodičia.
„Ste v poriadku?“ pribehla za nami celá preľaknutá mama.
„Áno, aj lekári to potvrdili,“ odpovedala som. Po dlhom čase za nami prišiel lekár a povedal: „O polhodinu môžete ísť za tým chlapcom. Ale po jednom.“
Chytila som Kiku za ruku a pošepkala som jej: „Dúfam, že bude Kevin v poriadku. Konečne sme si povedali, čo sme mali a niečo nám to má prekaziť?“
„On v poriadku bude, aj jeho mama,“ usmiala sa na mňa. Neskôr som za ním išla. Sadla som si na tvrdú, nemocničnú stoličku vedľa postele. Chytila som ho za ruku. „Ako ti je?“ spýtala som sa.
„No, mohlo by byť aj lepšie,“ povedal úplne sklamane, „Vlastne, vôbec nie dobre. Sofia, moja mama je v kóme. Vôbec nie je isté, či sa niekedy prebudí.“ Po líci mu pomaly stekala malá slza.
„Ona to zvládne,“ usmiala som sa, „teraz ťa nechám.“ Venovala som mu ešte jeden bozk na líce a odišla naspäť do čakárne. „Poďme domov. Kevin by si mal veci urovnať a oddýchnuť si.“ povedala som mame. S Kikou sme sa na rozlúčku objali a ja s rodičmi a Sárou sme išli domov. Ja, samozrejme, s pocitom, že Kevina o pár dní prepustia z nemocnice a jeho mama sa preberie. Asi by som si mala z tohto vziať príklad, že krásny sen, ktorý sa stal skutočnosťou sa môže zo sekundy na sekundu stať živou nočnou morou.
*nejako mi zmazalo odseky :D
Prečítaš si? Komentuj! :)
ZÁKAZ KOPÍROVAŤ!
Komentáre
Prehľad komentárov
akožee :)
(Faint, 19. 4. 2011 17:54)šupa príbeh :) aj ja píšem inak fakt super web nechces byt SB ?
ja by som takéto už duplom nenapísala
(IzabelQa, 16. 4. 2011 20:16)suprooooooooooovéééééé woow :)
wwoow
(Pauli, 16. 4. 2011 19:49)Super,tak taketo by som nikdy nenapisala..sa este je tam aj moja menovkina:))
For Dida:
(misQa, 16. 4. 2011 19:34)Ďakujem :) Som rada, že si si to prečítala :D a že sa ti to páčilo :)
wow!
(Dida, 16. 4. 2011 19:20)je to úplne ale fakt že úplne prenáádhernéé :) s teba niečo bude :DD
Ďakujem krásne :)* !!
(misQa, 31. 7. 2011 18:41)